Piatok 15 Dec 2017
  • Increase font size
  • Default font size
  • Decrease font size
  • default style
  • blue style
  • red style
  • yellow style
Archív
Hasičská zbrojnica

Vážení spoluobčania, uverejňujeme rozhodnutie o pridelení nenávratných finančných prostriedkov na rekonštrukciu hasičskej zbrojnice. Stavba sa bude realizovať budúci rok, bez ohľadu nato, aký starosta tu bude. 

Dotácia bola schválená

 
Vôstatky
 

„Vostatky“ – staré tradície našich rodičov

„Přontka jo si přontka, tři niči do pjontka do sobôt pjonto jakôk jo si vartko. Kiebš bla moja kupjul bk či vuzek, ale zeš ň moja nek či kupi Juzek“.  Takéto a im podobné piesne bolo niekedy dávno počuť zo starých domčekov za studených, mrazivých podvečerov.  Poschádzali sa mladé devy, zrelé ženy, ale i staručké babičky aby spoločne vykonávali prácu, ktorá bola typická pre toto obdobie – obdobie fašiangov. Jednalo sa najmä o pradenie ľanu a páranie pera. Ženy sa zišli v jednotlivých domoch, každá si so sebou priniesla kolovrátok a dobrú náladu a začala sa tvrdá práca. Gazdiná im pripravila niečo pod zub, ale i na zohriatie. Keďže pradenie ľanu vyžaduje mať neustále vlhké prsty, ženičky veľmi radi rozprávali, aby mali dostatok slín.  Samozrejme, vždy bolo o čom rečniť. „My staršie sme zaučali tie mladšie. Ako si majú nahodiť niť na kolovrátok, ako rýchlo točiť kolesom, ako správne poťahovať ľan“ spomína si jedna stará babička. „Pri páračkách to zas bolo o niečom inom. Vysvetľovali sme mladým dievkam, ako treba „gušlič“ (čarovať), aby prišli mládenci zahrať. Bolo treba poobracať lyžice, pozametať „kostrunky“, sadnúť si na ne, zobrať do hrsti a robiť chodník, aby mládenci mali znak, kde sú páračky. A keď prišli mládenci, bolo veruže veselo..., ale dakedy aj po páračkách. Spievali, dobiedzali, zhadzovali nite z kolovrátka alebo  fúkali do peria. Dievky im zaspievali: „podžze chlopce do nos, donš gôřolecky, za to či upřne na bjole pôrtecky“. Ej, boli že to veru iné časy ako teraz“.

Samozrejme, že aj chlapi mávali svoju robotu. Robili triesky, hrable alebo metlu, plietli košíky alebo opravovali nástroje. Každý to, čo vedel. Keď ženy párali alebo priadli, oni rozprávali a debatovali aká tuhá zima prišla, koľko vyviezli hnoja,  koľko  zviezli počas leta vozov so senom, koľko dreva z lesa zviezli, ale dosť často to boli rôzne vymyslené príbehy – najmä o strašidlách. Keďže čítať vedel len málokto, takéto vymyslené bájky vedeli vždy osloviť, potešiť, ale niekedy aj nahnať trocha strachu. A keď gazda prišiel s pohárikom a nalial, bolo veru čo počúvať.

Zaspomínať si na staré tradície našich otcov a mám sa podujali členovia folklórnej skupiny Mútňan z obce s podobným názvom. Pre svojich spoluobčanov pripravili kultúrno-spoločenské podujatie pod názvom „Vostatky“. V programe sprítomnili všetky skôr uvádzané pracovné činnosti, ktoré doprevádzali spevom starých goralských pesničiek. A aké by to boli „vostaky“, keby pri nich nechýbalo to, čo tam patrí. Gazdiná s gazdom prichystali pre celý tím páračiek a pradien bohatý stôl plný dobrôt.

Po predstavení bola otvorená výstava starých predmetov, nástrojov a náradia, ktoré sa používali pri každodenných prácach v domácnosti a na poliach.   

Miroslav Jozefiak

 
Pôvod názvu Orava
 Pôvod názvu Orava

 

            Na Orave dobre, na Orave zdravo..., Oravskou dolinou vodička preteká..., A ja som z Oravy debnár.... Tieto a mnohé iné známe piesne ospevujú krásny kút na severe Slovenska. Je to región s veľmi bohatou históriou, tradíciami a zvykmi, kultúrou, prekrásnou prírodou, či kraj z ktorého pochádzali veľmi významné postavy slovenských dejín v oblasti vedy, kultúry, spoločenského a náboženského života.

            Odkiaľ však pochádza samotný pojem, slovo či názov Orava? Pri hľadaní, skúmaní a čítaní som natrafil na nasledovné možné teórie o pôvode názvu Orava.

Orava je prvotné historické meno rieky a kraja, ležiaceho v povodí tejto rieky. Názov Arva - súdiac z jeho znenia - vzťahoval sa pôvodne na rieku. Myslí sa, že slovo Arva je galského pôvodu. Keltské (starogalské) slovo arvos, arva znamená bystrý tok, bystrú vodu; vlastnosť horských riek a potokov. Keltské (starogalské) kmene Kotínov, zlomky Bójov a Ruténov žili v blízkosti Oravy a v južnej Orave v čase okolo začiatku nášho letopočtu i potom v celom období sťahovania národov. Názov Orava by sa mohol vyvodiť  aj z germánskeho pomenovania limby: Arve, Arva. Orava mohla byť vtedy bohatá na limby. Názov Arva, či už je keltského alebo germánskeho pôvodu, prevzali germánske kmene, ktoré sa tu osadili; od nich prešiel na staroslovenské obyvateľstvo, ktoré ho kontinuitou osídlenia prenieslo do doby historickej.

Názov Orava vo forme Arva sa v historických listinách po prvý raz vyskytuje r. 1267, po druhý raz v skomolenej forme Aryva r. 1291. Spomína sa tu majetok Arva s hradom, ktorý sa tam nachádza, a synovia Andreja, oravského župana "de Aryva" (Aryna). Slovenská forma Orava prichodí po prvý raz r. 1314. Vtedy sa spomína pustý les v Oravii, r. 1326 Arawa, r. 1334 fara Aravia, r. 1390 zámok Orawa a potom už častejšie v tejto forme.

V dnešnej dobe sa veľmi veľa hovorí o globalizácii, čím sa myslí rovnaký tovar, rýchle zdolávanie vzdialeností, okamžitá dostupnosť informácií a komunikácie. Ako však môžeme vidieť, fenomén globalizácie postretol Oravu už dávno predtým a to tak silno, že zadefinoval jej pojem, dal názov tomuto krásnemu regiónu, vytýčil hranice a určil jazyk dorozumievania. A tak zrejme, vďaka Keltom si môžeme zanôtiť pesničku: Cez Oravu bystrá voda pretekala....  Miroslav Jozefiak

 

 
Zabudnutá škola
Zabudnutá škola

 

            Len pred niekoľkými týždňami sa opäť rozozvučali zvonce vo všetkých školách na Slovensku. Deti opäť zasadli do školských lavíc, učia sa, píšu úlohy a písomky a zamestnávajú svojim otázkami učiteľov. Učitelia si lámu hlavu nad tým, aké je to písmenko, slovo a rozmýšľajú aký kocúrik to písal. Upratovačky behajú s metlami a handrami, snažia sa, aby bolo všetko čisté a upravené. Takto funguje a asi aj vypadá v súčasnej škole.

            No existovala – vlastne existuje (budova dodnes stojí) jedna škola, ktorá je dnes už zabudnutá a pamätajú si ju už len tí, ktorí sa v nej učili.

            Nachádzala sa v časti obce Mutňanský Dúľov. Jej zriaďovateľom nebol štát- ten platil len učiteľov – ani bohatý súkromný podnikateľ, Cirkev, zahraničie či iná organizácia, ale jednoduchý chudobný roľník Martin Jozefiak.

            Sídlom školy bol jeho novopostavený dom. Prenechal tento dom na verejné blaho a býval so svojou rodinou v „starom dome“, v ktorom bola ešte hlinená podlaha.

            Dôvodom na vznik školy bola jeho starostlivosť a obava o deti. Deti z tejto časti obce museli dochádzať do školy v Mútnom. Autobusy nepremávali, o aute sa im ani len nesnívalo, kone a iné domáce zvieratá sa využívali na poliach, preto deti museli chodiť pešo 3 kilometre. Iste mohli by sme povedať, že to nie je veľa. V súčasnosti sa toľko odporúča prejsť ako prevencia proti chorobám. Cez leto a na jeseň to nebol problém. Ten nastal až s príchodom zimy, snehu, mrazov a vetrov, ktoré boli veľmi silné a dlho trvajúce. Martin sa bál, že mu deti cestou zamrznú, niekde ich zafúka snehová víchrica, alebo zlomia nohu, preto sa rozhodol zriadiť v Dúľove školu, keďže chcel, aby deti navštevovali vyučovanie a čo-to sa naučili, niečo vedeli a poznali, čo by im uľahčilo život.

            Vyučovanie v nej začalo 1. septembra 1942 a trvala až do 30. júna 1962, teda takmer dvadsať rokov. Za toto časové obdobie sa v nej vystriedali dve generácie – rodičia a ich deti.

Žiakov bolo vyše štyridsať. Všetkých osem ročníkov sa učilo spolu  v jedenej miestnosti (záznam vo vlastivednej monografii o obci Mutné ju uvádza ako dvojtriednu školu, str.70).  V škole vyučoval jeden učiteľ. Niektorý učil rok, iný pol roka, mesiac, tri mesiace – podľa toho ako to ktorému vyhovovalo.

            Za prenájom dostával 1000 Sk korún ročne. Po vojne 10 rokov nedostal nič, no napokon mu dali 400 Sk za  rok.

            Pre mnohých občanov to bola jediná škola, ktorú absolvovali, jediný zdroj informácií a vďaka nej si môžu dnes zrátať výplatu či dôchodok a prečítať aj tento článok a noviny.

            V tejto bývalej škole – teraz rodinnom dome – dodnes býva a žije dnes už pomaly 93 ročný starček Martin Jozefiak so svojim synom.

            Ja som mu veľmi vďačný, že aj napriek vysokému veku a podlomenému fyzickému zdraviu mi vyrozprával udalosti zo svojho požehnaného života.

            Patrí mu veľká vďaka a úcta, za to čo dokázal obetovať pre iných. „Rozumní sa budú skvieť ako lesk oblohy a tí, čo mnohých priviedli k spravodlivosti, budú ako hviezdy na večné veky“. Verím, že tieto slová z knihy proroka Daniela sa vzťahujú aj na neho.

Miroslav Jozefiak

 
Zaniknutá mútňanská železnica
 

Pamätáte si časy, keď dedinou dymila parná lokomotíva? Tí skôr narodený zrejme áno, no my mladší už vidíme takú lokomotívu len na obrázku, prípadne v múzeu. Onedlho bude takmer štyridsať rokov, ako parná lokomotíva naposledy „zakoptila", zbehla dole Furandovou a zanechala po sebe len kúdeľ dymového mraku a spomienky. Kedy však začala vôbec premávať? Čo bol dôvod jej vzniku a príčina jej zániku? V roku 1626 bol založený Oravský komposesorát ako úrad a vlastniteľ lesov v regióne Bielej Oravy. Táto časť bola a ešte stále je pokrytá množstvom lesov, teda výhodným stavebným, energetickým, palivovým, spotrebným a umeleckým materiálom. Vieme však, že najväčšie zásoby dreva sa nachádzajú ďaleko v horách, vzdialené mnoho kilometrov od ľudskej civilizácie. Drevo bolo treba priblížiť na skládku a najmä odviezť na spracovanie na pílu. Začiatkom nášho storočia kapacita a aj kvalita dopravy dreva splavovaním nestačila uspokojovať potreby rýchlo sa rozvíjajúceho priemyslu. Bolo nevyhnutné zabezpečiť kvalitnú a plynulú dopravu dreva počas celého roka. Lesnaté, dlhé a tiahle doliny Karpatského oblúka predstavovali ideálny terén pre výstavbu v tom období jediného skutočne efektívneho dopravného systému s potrebnou kapacitou lesnej železnice. Preto sa v apríli 1914 uskutočnilo administratívne mapovanie terénu na získanie licencie na vybudovanie železnice pre Oravský komposesorát. Následne, v júli 1918 bolo vydané dopravné povolenie na vybudovanie celého projektu. Na trati Mútne – Furandová premávala železničná súprava od roku 1924 do roku 1968, teda viac ako štyridsať rokov. Trať mala dĺžku 17,070 km, bola súčasťou Oravskej lesnej železnice. Hlavnú líniu tejto trasy tvorili stanice: Mútne – Lokca – Zákamenné píla – Vysoká Magura – Úšust I. v celkovej dĺžke 22,068 km. Predĺženia trate boli v častiach: spomínané Mútne – Furandová – Zákamenné 13 km, Vysoká Magura 17,5 km, Úšust 2,4 km. Najrozšírenejším druhom vozňov boli oplenové vozne. Slúžili na prepravu dlhého dreva (až 25 m). Skladali sa vždy z jedného páru podvozkov, z ktorých obvykle iba jeden bol vybavený ručnou brzdou. Na týchto podvozkoch bol uložený otočný oplen, čo je vlastný masívny oceľový trám so sklápacími bočnými klanicami. Pretože oba podvozky boli spojené iba nákladom dreva, boli opleny na svojej úložnej ploche vybavené ostrými hrotmi, ktoré zamedzovali posun naložených klátov. Jeden brzdár ovládal vždy dve brzdy susedných vozňov z jednej brzdárskej plošiny. Prázdne vozne sa preto podľa potreby otáčali na malých točniach vždy brzdami k sebe. Nakladalo sa zväčša ručne z nakladacích rámp, neskoršie sa používali rôzne kladkostroje, navijaky a lanovky. Na vyloženie bolo treba iba z opačnej strany odistiť špeciálnu západku klanice a kláty sa vyvalili priamo na vstupná dopravník píly. Na dopravu iných nákladov mala každá železnica k dispozícií ešte rôznorodý park plošinových vozňov, krytých a služobných vozňov i mnohé špeciálne konštrukcie. Na lesné železnice s verejnou osobnou dopravou boli dodané aj originálne osobné vozne, ktoré si však každá železnica doplňovala podľa potreby vlastnými konštrukciami. Koľko dreva, horárov a drevorubačov zviezla táto železnica, to sa zrejem presne nevie, no určite to bolo veľké množstvo. Oravská lesná železnica bola napojená na Kysyckú lesnú železnicu. Ako ťažná sila sa spočiatku využívali kone (smerom dole boli naložené vozne spúšťané iba vlastnou gravitáciou za pomoci bŕzd). Postupne ich nahrádzali parné a motorové rušne. V období „zlatého veku" lesných železníc, t. j. v prvej polovici 20. storočia vzniklo na území Slovenska asi 40 lesných železníc rôznych kategórií – od niekoľkokilometrových až po rozsiahle dopravné systémy s pravidelnou verejnou prepravou. Rušňový park na železnici bol zastúpený predovšetkým parnými lokomotívami rôznych značiek : MAV, ČKD, Henschel, Krauss, Siegel, Orenstien, USD, Koppel a inými. Drevo sa po železnici zvážalo do začiatku 70-tych rokov. Železnica bola pre nerentabilitu zrušená rozhodnutím komisie dopravy Stredoslovenského KNV v Banskej Bystrici s účinnosťou od 1. januára 1969 s demontovaným trate do konca roku 1971. Prepravu dreva po železnici nahradila automobilová preprava. Dnes, keď z Oravy odchádzajú po cestných komunikáciách, najmä smerom do Poľska obrovské množstva spílených stromov, by sa podobná železnica určite „uživila".

 
<< Začiatok < Predchádzajúce 1 2 Ďalší > Koniec >>

Strana 1 z 2

Hlavné menu

Návštevnosť


Zaujímavosť č. 1

Mútne chladná obec s hrejivým srdcom, pretože priemerny počet mrazových dní je 150-200 a ľadových 45-80 dní.

Zaujímavosť č. 2

Časť Spálený grúnik je zaradený do územia európskeho významu.

Zaujímavosť č. 3

Povodie rieky Mútňanky patrí k základnému prítoku rieky Orava - 70,85 km2

Zaujímavosť č. 4

Patrí do oblasti s veľmi výdatnou zrážkovou činnosťou 800-1200 mm zrážok ročne, čím zabezpečuje vlahu pre zvyšok Oravy a celého Slovenska.