Sobota 20 Okt 2018
  • Increase font size
  • Default font size
  • Decrease font size
  • default style
  • blue style
  • red style
  • yellow style
Archív
Z Bohom babuľka moja
 

Túžbou každého mladého človeka je nájsť si priateľa, zaľúbiť sa, vydať sa či oženiť, založiť si rodinu a žiť v nej pokojne, v harmónii a radostiach. Rovnako tomu bolo i u pani Hermíny Janotovej z obce Mútne. Aj napriek tomu, že bola ťažká doba – obdobie 2 sv. vojny – vyhľadol si ju švárny mládenec. Vraví: „nebol od nás. Pochádzal z Mokrade. Bol vojakom u financov na Mútňanskej píle (financi bolo vojenské družstvo pohraničnej stráže). Vzali sme sa. Už si ani nepamätám prečo (babička má 88,5 r. a je po mozgovej príhode, zle sa jej rozpráva a vypovedá už aj pamäť) presťahovali sme sa ku Detve, kde sa manžel pridal ku partizánom a tak vstúpil do boja. Narodili sa nám dve deti – chlapci.  Nevypadalo to byť nič hrozné. No zrazu som sa zo dňa na deň stala vdovou. Naši chlapi partizáni boli ukrytí v lesoch a do dediny chodili len po zásoby potravín a navštíviť svoje rodiny. Tak tomu malo byť aj vtedy, keď ho chytili nemci. Celá partia partizánov sa mala zísť v dome matky jedného z nich. Aj sa tam zišli. Lenže nevedeli, že manželka jedného partizána, ktorý bol s nimi v oddiele, povedala nemcom, že vtedy budú tam v tom dome. Chlapi prišli z hôr hladní, pripravili  sme pre nich čo-to pod zub. Poblízku som bola i ja, veď mi mal prísť chlap. Zrazu krik: „nemci idú!“ Rýchlo povstávali a dali sa na útek. No nie všetkým sa podarilo ujsť. Nemci lapili niektorých chlapov, medzi nimi  aj toho môjho. S ním chytili i mňa. Zaviedli nás do jedného domu. Mňa samu zatvorili do jednej izby, jeho vzali do druhej. Tri hodiny som tam bola zavretá. Manžela iste museli mučiť. Nič som nevidela, len počula výkriky, údery a stony. Oni len po nemecky vraveli a ja som nevedela nemecký nič. Po tých dlhých hodinách čakania a strachu som počula otvoriť dvere a kroky ako vychádzajú. Manžel zaťukal na kľučku a povedal: „ z Bohom babuľka moja, už sa s tebou lúčim“. Vyviedli ho von. Okno v izbe nebolo, tak som cez kľúčovú dierku pozerala, čo s ním budú robiť. Bolo tam pozbíjané také pódium. Postavili ho na stolček, zavesili na krk lano a ... . V ten deň ich obesili piatych, medzi nimi aj jednu ženu. Potom prišli, odomkli a ukázali, že môžem ísť. Muž mal vtedy 27 rokov, ja 24 rokov. 20 km som išla sama peši domov, plakala, preklínala. Bola som hladná i smädná, nuž pila som vodu z potoka, čo tam tiekol. Deti za ten čas boli s mamou. Nevedeli čo sa so mnou robí, kde som, či ešte prídem. Obesení chlapi tam viseli pár dní, až potom sme ho pochovali, len do takej jednoduchej truhly. Dosky nik nehobľoval“.

Po týchto bolestných udalostiach sa pani Hermína spolu s deťmi a mamou presťahovali späť do Mútneho. Žili v biede. Chodila „po chalupách“ pýtať jedlo. Neskôr si postavili dom. Synovia sa jej rozišli po svete a keď prišli domov, vždy niečo doniesli. Raz jej kúpili kuchársku knihu. Naučila sa podľa nej variť. Potom chodila piecť po svadbách a hostinách, lebo ako vraví „nemal kto variť“. Žiaľ, jeden syn už zomrel. Druhý býva tiež ďaleko. Babička teraz býva sama. Chodí k nej opatrovateľka. „Boli za mnou i z úradu, žeby som si objednávala obed z miestnej reštaurácie, mala vždy teplú stravu,  ale ja to nechcem. Načo mám chuť to si uvarím, mám i na viac dní. A dakedy mi niekto niečo donesie. Veľa toho už nezjem. Mám i cukrovku, to nemôžem jesť všetko.“ Štát je dáva ako vdove po partizánovi podporu. Manžel odpočíva na cintoríne v Dolnej Strehovej. Bola pri jeho hrobe. Neskôr  jej prišiel list, že by prišla tam, lebo mu chcú dať spraviť pomník. „Ale, kdeže ja už pôjdem?!“

(Miroslav Jozefiak)

 
HISTORICKÝ UNIKÁT
 

Určite ste si všetci mohli všimnúť skutočnosť, že lyžiarska sezóna je v plnom prúde. Snehu na horách je dostatok, či už prírodného alebo umelého, takže stačí si už len vybrať správnu destináciu. A tých je veru neúrekom. Predbiehajú sa v kvalite zjazdoviek, krátkou čakacou dobou na vlek, rôznymi zľavami, širokou ponukou doplnkových produktov, parkovaním zadarmo, modernými kotvami ba dokonca sedačkovými či kabínkovými lanovkami. Lyžiari si teda majú z čoho skutočne vybrať. Každého zaujme iná ponuka. Jeden si chce len zalyžovať na dobre upravenej trati, druhého zaujme cena lístka, iného akciová ponuka v bufete, ďalšieho krásy okolitej prírody a iného najmodernejšia lyžiarska technika. Nech ste kdekoľvek –  v Rakúskych, Talianskych či Francúzskych Alpách, vo Vysokých, Nízkych alebo Západných Tatrách, Kysuciach, Liptove alebo doma na Orave  - všade platia zákony fyziky. Hore kopcom to samo ísť nechce. Dole to zase ide samo, niekedy až príliš rýchlo. Preto na kopec vás musí vyviezť alebo vytiahnúť vlek. Vezenie je asi pohodlnejšie a možno aj bezpečnejšie. Nemusíte stáť na lyžiach, menej vás bolia nohy, môžete si preto dlhšie polyžovať, z výšky lanovky môžete pozorovať krásu prírody. Jedinou nevýhodou je  cena. Ale s tým pri dobrej lyžovačke treba počítať. Asi vo väčšine lyžiarskych stredísk sa však ešte stále používa lanový systém, na ktorom sú upevnené ťahacie zariadenia. Stačí založiť pod „sedaciu“ časť a vytiahne vás to hore na kopec.

Viem však o jednom vleku, ktorý môžeme nazvať historický. Nachádza sa na začiatku obce Mútne. Nie je ničím zvlášť označený. Spoznať ho môžete podľa malej, drevenej budovy, ktorá slúži ako prístrešok, šatňa, bufet, i miestnosť na zohriatie. Vedľa budovy stojí malý stožiar, na ktorom sú kolesá a na kolesách upevnené lano. Nič viac, len samé lano. Ak sa chcete vyviezť na kopec, musíte si so sebou z domu priniesť kotvu. Krátku drevenú doštičku, ktorá sa dáva pod zadok, upevnenú povrazom na konci ktorého je ohnuté železo, ktorým sa musíte zaháknuť na lano, ktoré je v pohybe. Pre tých, ktorí to v živote neskúšali, odporúčam, aby si pri tom dávali pozor. Keď založíte kotvu o lano, troška to s vami trhne, potiahne vás dopredu, ale potom to už ťahá tak, ako má. Na kopci je potrebné kotvu, ktorá nárazom o dosku vypadne z lana uviazať okolo pása, a môžete sa spustiť dole. Je tiež treba vedieť ako tú kotvu uviazať okolo pása, aby vám pri páde nespôsobila zranenie, alebo aby ste ju cestou dole nestratili, či nebodaj nestiahli na zem iného lyžiara. Možno vám to pripadá ako nezmysel alebo sen, no naozaj je to tak. Je to taký starý, historický vlek. Neviem o tom, aby niekde na Slovensku ešte mali takýto vlek, ktorý je funkčný. Pravda, nie vždy, len vtedy keď je viac lyžiarskych nadšencov a lano nie je roztrhané. Pravdupovediac, sme šťastní, že máme takýto vlek. Historický a možno že aj svetový unikát. A bola by škoda takýto unikát zrušiť. Poslúžiť nám môže ako turistická atrakcia. Cez zimu, aj počas leta. Možnože sa nájde niekto aj zo zahraničia, kto dostane chuť si zalyžovať na takomto – dnes už netradičnom vleku. Jedným slovom: vlek ponúka sám o sebe adrenalín. Stačí sa naň postaviť  s kotvou v ruke a dobrodružstvo môže začať. Zaručene vás nebudú čakať rady nervóznych, čakajúcich lyžiarov či starosti s lístkami. Lyžovanie je totiž na tomto vleku úplne zadarmo! Tiež asi svetový unikát. Stačí len prísť a zažiť túto starodávnu atmosféru. A keď na vás budú padať snehové vločky, budete mať pocit, že ste v rozprávke. Ako Krakonoš...

(Miroslav Jozefiak)

 

 

 
Slúžil Bohu i blízkym
 

Odomknúť. Zamknúť. Zasvietiť a sfúknuť sviečky. Vypnúť a zapnúť zvony. Pripraviť všetko na dôstojné slúženie sv. omše. Čo vám to pripomína? Áno, správne. Je to každodenná činnosť kostolníkov a kostolničiek. Vykonávajú svoju službu nezištne, z lásky, obetujúco, za každého počasia či ročného obdobia. Z celých síl. Takmer všetok svoj voľný čas venujú Bohu i blízkym.

            Jedným z takýchto darujúcich ľudí, ktorý svoj život zasvätil službe Bohu i Božiemu chrámu je aj pán František Vaterka z Mútneho. Svoju kostolnícku službu začal vykonávať ako mládenec vo veku 17 rokov. Bolo to v náročných a ťažkých časoch, pár rokov po druhej svetovej vojne. Kňazom vo farnosti Mútne bol vtedy vdp. Jozef Gočal, rodák zo susednej dediny Oravské Veselé. Požiadal ho, či by nebol ochotný podujať sa na túto náročnú činnosť. O elektrike vtedy nebolo v týchto končinách ani len chýru, preto medzi jeho prácu patrilo aj zapaľovanie a zhasínanie olejových svietidiel. „Vtedy to bolo všetko inakšie. Svätá omša sa slúžila len po latinsky, bolo treba kňazovi odpovedať. Ľudia vedeli len pár slov, trocha viacej miništranti. Sviečky boli z vosku, nie ako teraz olejové. Bolo ich treba orezávať, aby vosk nestekal po oltári. Pri kadejakých ceremóniach som musel všetko pripraviť tak, aby to prebehlo v poriadku, dôstojne, ku cti na Pánovu oslavu. Iste, nie  všetko bolo len vážne. Spomínam si, ako sme raz cez zimu išli s už nebohým kňazom Gočalom na koľadu na chatu na Spálený grúnik. Prišiel po nás kočiš, sadli sme do saní a vyrazili – kňaz, rektor a ja. Keď sme už boli v lese, bolo treba odbočiť a práve sme prechádzali po moste nad riekou. Furman akosi prispal a všetkých nás vysypal do studenej rieky. Potom sme sa na chate sušili.“

V čase, keď pracoval v lese v Čechách ho zastupoval otec. Neskôr, keď prišlo znárodnenie a začali vznikať družstvá sa zamestnal ako technik na roľníckom družstve, takže mohol svoju službu vykonávať pravidelne.

            Po smrti kňaza Gočalu, prišiel vdp. Pavol Mikula, ktorý spravoval farnosť 22 rokov. Pán František stál po jeho boku, pomáhal, radil a skrášľoval prostredie kostola. Svoju službu vykonával aj pri ďalších dvoch kňazoch (p. Duda, p. Pitoniak) ako aj pri súčasnom duchovnom otcovi Marcelovi Macalovi.

            Ako opravdivý veriaci a správny kostolník navštívil významné pútnické miesta – Rím, Lurdy, Fatima, Krakow, Czenstochowa, Svätá zem, Mariazell. Prežíval premeny v Cirkvi, ktoré vychádzali zo stanovísk, dokumentov, konštitúcií a dekrétov Druhého vatikánskeho koncilu. Asistoval pri mnohých sláveniach krstu, uzatváraní manželstiev, zvonmi odprevádzal svojich spolufarníkov na ich poslednej ceste, svedomito a s radosťou pripravoval chrám Boží a bohoslužobné predmety na slávenie Vianoc, Veľkej noci, odpustov, birmoviek či konsekráciu kostola.

            Nedá sa pár slovami opísať jeho celoživotné dielo. 56 rokov vykonával svoju kostolnícku činnosť, počas ktorej neustále hlbšie vnikal do podstaty najväčšieho prikázania: prikázania lásky k Bohu a blížnym. Kvôli zdravotným problémom odovzdal kľúče od Božieho stánku mladším. Za jeho službu mu diecézny biskup otec František Tondra napísal osobný list, v ktorom mu poďakoval za jeho dlhoročnú činnosť a udelil apoštolské požehnanie.

            Do ďalších rokov života mu prajeme pevné zdravie, veľa Božích milostí, optimizmu, radosti, trpezlivosti a vytrvalosti.

 

                                                                                                     Miroslav Jozefiak

 
Hospodárska kríza

Už je to tu. Všade avizovaná hospodárska či ekonomická kríza dorazila aj do regiónu Oravy. V plnej sile, v plnej zbroji, so všetkými negatívnymi sprievodnými javmi. Asi ťažko by sme mohli hľadať nejaké pozitíva.

 
<< Začiatok < Predchádzajúce 1 2 Ďalší > Koniec >>

Strana 2 z 2

Hlavné menu

Návštevnosť


Zaujímavosť č. 1

Mútne chladná obec s hrejivým srdcom, pretože priemerny počet mrazových dní je 150-200 a ľadových 45-80 dní.

Zaujímavosť č. 2

Časť Spálený grúnik je zaradený do územia európskeho významu.

Zaujímavosť č. 3

Povodie rieky Mútňanky patrí k základnému prítoku rieky Orava - 70,85 km2

Zaujímavosť č. 4

Patrí do oblasti s veľmi výdatnou zrážkovou činnosťou 800-1200 mm zrážok ročne, čím zabezpečuje vlahu pre zvyšok Oravy a celého Slovenska.